Ahojte kamoši,
môj úvodný pozdrav je tento raz veľmi tematický. Okrem Vás, čitateľov a kamošov mám aj pár real life kamošov a kopec kamošstiev mám aj za sebou. Kamoši sú niečo, čo potrebuješ mať a zároveň niečo, čo sa veľmi ťažko hľadá.
Počas mojej “škôlka” éry som mal skôr nútené kamošenia, kedy som sa s niekým bavil len preto, že sa kamošili aj naše maminky alebo len preto, že sme mali rovnaké papuče. Z tohto obdobia niektoré pretrvali aj dodnes, no už dôvodom nášho kamošenia nie sú len takéto banality.
Čo sa týka skorších rokov základnej školy, moc dynamicky sa tie kamošenia nemenili a boli viac-menej rovnaké. V druhej časti, teda na druhom stupni, to už bolo mierne dramatickejšie.
Najviac “vetra” do toho vniesli v piatom ročníku hlavne nové tváre. Nakoľko sa z triedy B stala trieda športová, jej “nešportovci” sa rozhodili do triedy A a C. Vnieslo to k nám teda “fresh” tváre, ktoré spolu so žiakmi, ktorí prepadli vytvorili zaujímavú zmesku ľudí. Pamätám si na to len letmo, ale predsa len. Dostali sme vtedy triednu, ktorá svoju kariéru učiteľky len začínala a aj my aj ona sme boli vzájomne jeden nepopísaný list. My sme ten svoj popísali až prirýchlo a triedne konflikty sa od piateho do šiesteho roka vyburcovali viac akoby sme chceli. Zasahovala u nás školská psychologička a neskôr aj vtedajšia riaditeľka, ktoré sa to snažili vyriešiť. Riešenie prišlo až o rok neskôr.
Ďalej sa dočítaš:
Prečo bolo pre mňa obdobie základnej školy búrlivé
Ako spätne pozerám na strednú školu
Aké to je na výške s kamošením
